Rusko je na suchu. Zdroje našej ekonomiky sa vyčerpali, oznámila šéfka národnej banky

 

Ekonomika vraj „vyčerpala impulzy rastu“. Krásne slová do našich uší pre totálne vyžmýkaný systém, ktorý už melie len zotrvačnosťou, klamstvom a nádejou, že ďalší týždeň ešte vydrží. Niet čo žmýkať. Niet koho viacej zdaniť. Niet komu rozkázať, aby robil. Niet čo predávať. Jediný vývoz, ktorý ešte fičí, sú mŕtvoly, propaganda a klamstvo. Kde sme to zažili? Hmmm. V Berlíne v '40tkách minulého storočia. Kým ľudia trpeli hrôzami vojny, blázni v bunkroch sa napájali šampanským, sľubovali otočku v konflikte a zázračné zbrane.

 

Celý ten ruský štátny organizmus dnes pripomína chlapa, čo sedí o tretej ráno v zapľuvanej herni, má mínus dvesto na ovocku, ale ešte zúfalo stláča spin, lebo „ešte to otočíme“, získam generačné bohatstvo. Neotočia. Už ani nemajú kredit na kartách, môžu tak predať obličku. Táto show skončila dávno, len si to nikto v Kremli ešte nechce pripustiť.

 

Výroba je v kŕči, pracovná sila mŕtva, utečená alebo zadlžená. Národný fond bohatstva, to ich veľké prasátko na horšie časy, sa rozpadol na kúsky. Z fondíku, ktorý mal kedysi 100 miliárd dolárov, ostalo 38. Za šesť mesiacov prepad o polovicu. A do decembra 2025 nebude čo míňať. Možno nejaké zlaté zuby a pár akcií Aeroflotu, firmy, ktorá už dávno lieta iba v exceli. Ha. A vraj sankcie nefungujú. Môžeme to sledovať v pomaly každom vyhlásení. Len ich prosím zrušme. Lol. Len si to vyžerte vy smradi.

 

A teraz prichádza to najlepšie: v Rusku došli zemiaky. A asi aj cibuľa. V krajine, kde si 90 % národa myslí, že ak máš doma cibuľu, múku a olej, prežiješ všetko, je zrazu cibuľa drahšia ako lístok na vlak do Jekaterinburgu. A zemiaky? V niektorých oblastiach luxus. Úroda mizerná, ceny šialené, dovoz od zemiakového kráľa Lukašenka v keli. Ak máš kilo zemiakov, v ruskej realite si dnes niečo ako malý šejk.

 

Vidiek je tiež vycicaný do posledného zrnka. Mestá sú závislé na tom, čo im prepašuje nejaký arménsky čurák cez hranicu. A veľký tatko štát? Ten sa ešte stále tvári, že má všetko pod kontrolou, hoci nedokáže zabezpečiť ani večeru pre vlastných vojakov. Vlastne už dochádzajú aj tí. Museli opäť zriadiť import zo Severnej Kórei.

 

Áno, vojaci. Tí, čo prežili mobilizáciu, vlastnú armádu a ukrajinské drony, si dnes na fronte varia zemiaky, ktoré im poslali matky v plastových taškách. Doslova. Doma uvarené, zabalené a odoslané. V druhej najväčšej armáde sveta. V 21. storočí. Logistika ako z 13. storočia, ale PR ako z Hollywoodu.

 

A Putin? Stále tá istá opakujúca sa kazeta. Vraj vsio podľa plánu. Len ten plán už poznáme: chudoba, bieda, cenzúra, kopa mŕtvych a ešte väčšia kopa blábolov. Chaaln si je plne vedomý, že za chvíľu končí. V Rusku sa prehra neodpúšťa. A hoc je paranoindný dement, je jasné, že ho daju dole vlastný.

 

Zbrojársky priemyse sícel stále beží, ale takým tým sovietskym štýlom. Narobí sa veľa hluku, vybuchne to a houbeles z toho. Tanky sa zvárajú z harabúrd, čipy vyberajú z čínskych práčok, granáty vyrábajú tempom, ktoré by nestačilo ani na školský karneval. Front drží pohromade silou vôle, alkoholu a propagandy. Samozrejme poslušnosť sa stále vynucuje ako za II. svetovej vojny. Vpredu nepriateľ a vzadu vlastný s guľometom namiereným na chrbty. Hrdinsky výkrik "Urááá" a tichá modlidba, aby daný Ork padol len do zajatia.

 

Ekonomika sa dusí pod 20-percentnými úrokmi. Rubeľ padá, inflácia stúpa, ale ľudí už to netankuje. Bežný Rus už nerieši, či je inflácia 8 alebo 12 percent, on rieši, že má v chladničke len kyslú smotanu z roku 2017 a vodku, ktorú si šetril na Nový rok. A už ju aj vypil. A zatiaľ drží hubu a krok. Ale v ľuďoch to vrie.

 

A to všetko len preto, že sa v Moskve niekomu zachcelo „historickej spravodlivosti“ a „nového sveta“. Ukázalo sa, že história sa nedá prepisovať delostrelectvom. Ukázalo sa, že zemiak je v konečnom dôsledku silnejší než raketa. Tak ako aj vojna s Afganistanom prispela k rozpadu Sovietského zväzu, tak aj Ukrajina bude tá, čo novodobému Cárovi zlomí krk.

 

Takto vyzerá dnešné ruské impérium: veľké, hlučné, hladné, prázdne. Bez chleba, bez kúska hanby, ale aj bez budúcnosti. Tú si prežrali. Krajina zmaru. Zato so zbraňami, ktoré buď nefungujú, alebo sa trafia do stanice, nemocnice, školy, paneláku. Priatelia, koniec je blízko. Rusko má len dva módy : buď žobre o žrádlo a humanitárnu pomoc, alebo napáda svojich susedov. Nič medzi tým. Tento krát keď im to padne bude treba uzatvoriť hranice a nech sa zožerú medzi sebou.

 

A na záver, aby sme si boli vedomí ... aj my sa budeme musieť vysporiadať s našími domácimi kolaborantmi. A na to sa už veľmi, ale veľmi teším.