V ich rétorike nachádzame glorifikáciu slovenského štátu, odpor voči liberálnej demokracii, konšpiračné naratívy a silný antiamerikanizmus. Tieto subjekty zároveň okato adorujú režim Vladimira Putina, ktorý je pre nich symbolom "silného vodcu", odporcu Západu a údajných tradičných hodnôt. Táto nekritická fascinácia Kremľom však stojí v priamom rozpore s ich vlastnými ideologickými východiskami: Putinov režim totiž nadväzuje na sovietske dedičstvo, ktoré bolo v minulosti spojenecké s nacistickým Nemeckom a ktoré historicky prenasledovalo presne tie isté hodnoty a skupiny, aké dnes tieto slovenské zoskupenia údajne chránia. Ich sympatie sú preto nielen ideologicky schizofrenické, ale aj historicky neobhájiteľné.
1. Historický kontext: Kremeľ a nacistická spolupráca
Neonacistické hnutia na Slovensku glorifikujú Tisov režim a často sa odvolávajú na "tradičné hodnoty", aké údajne reprezentoval nacizmus. Uctievajú kolaborantov, ktorí priamo spolupracovali s nacistickým Nemeckom, a zároveň sa snažia vykresliť seba ako bojovníkov proti komunizmu. V tejto rétorike však prehliadajú jeden z najzásadnejších historických faktov: Sovietsky zväz pod vedením Stalina bol kľúčovým spojencom Hitlera na začiatku druhej svetovej vojny. Táto spolupráca nebola len diplomatická, ale aj materiálna a vojenská. Stalin a Hitler si spoločne rozdelili Európu, pričom pakt Molotov–Ribbentrop umožnil nacistom zaútočiť na Poľsko bez strachu z východného frontu. Do tohto zločinného útoku sa zapojil aj slovenský klerofašistický štát, ktorý už 1. septembra 1939 vojensky napadol Poľsko z juhu a okupoval oblasť severného Spiša a Oravy. Slovensko tak stálo po boku nacistického Nemecka ako jeden z agresorov pri začatí druhej svetovej vojny. Táto účasť na invázii do Poľska je dnes často zamlčovaná, hoci ide o historický fakt, ktorý diskvalifikuje každý pokus glorifikovať režim Jozefa Tisa ako "mierový" či "obranný". Sovietsky zväz bol teda nielen spolupáchateľom pri začatí najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách, ale aktívne napomáhal nacistickému vojnovému stroju surovinami a logistikou. Tento fakt zjavne uniká tým, ktorí dnes s Putinovou vlajkou v ruke volajú po "denacifikácii" sveta a zároveň obhajujú odkaz Tisa a slovenského štátu.
1. Pakt Molotov–Ribbentrop (1939) bol oficiálnou dohodou o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorý obsahoval tajný dodatok o rozdelení Poľska, pobaltských štátov a časti Rumunska.
2. V septembri 1939 teda nacisti napadli Poľsko zo západu a sovieti z východu. Boli spojenci.
3. Sovietsky zväz dodával nacistickému Nemecku ropu, obilniny a suroviny, čím mu pomohol viesť vojnu proti západnej Európe.
Takže ak sa niekto odvoláva na "boj proti nacizmu" a zároveň glorifikuje Sovietsky zväz či dnešné Rusko, je to buď nevedomosť, nepochopenie dejín alebo čistý cynizmus. Je to ukážka selektívnej pamäte, ktorá slúži nie pravde, ale ideologickému kalkulu. Takéto postoje sú nielen historicky klamlivé, ale aj morálne zvrátené – glorifikovať impérium, ktoré si podalo ruku s Hitlerom pri deštrukcii východnej Európy, zatiaľ čo sa pasujete za ochráncu pred fašizmom, je buď dôkaz hlbokého intelektuálneho zlyhania alebo úmyselného prekrúcania reality v prospech súčasnej ruskej imperiálnej propagandy.
2. Putinov režim ako dedič stalinizmu, nie antifašizmu
Dnešný Kremeľ sa síce navonok tvári ako "protifašistický", ale Putinov režim reálne presadzuje autoritárstvo, militarizmus, cenzúru, kult osobnosti a potlačovanie menšín – teda prvky, ktoré boli vlastné aj fašistickým režimom. Pod rúškom boja proti fašizmu Putin systematicky likviduje opozíciu (väznenie a vraždy ako v prípade Navaľného), zakazuje nezávislé médiá, zakladá ideologicky kontrolované mládežnícke organizácie a presadzuje revizionistickú výučbu dejepisu. Režim vykresľuje kritikov ako "zradcov" a "agentov Západu", čo je presne tá istá rétorika, akú používali totalitné štáty v 20. storočí. Namiesto diverzity a plurality ponúka agresívny nacionalizmus a imperiálnu nostalgiu. Práva LGBTQ+ osôb, etnických a náboženských menšín sú systematicky potláčané, pričom celá spoločnosť je podrobená neustálemu propagandistickému tlaku. V praxi tak dnešné Rusko funguje ako hybridný režim s črtami klasického fašizmu – pod taktovkou človeka, ktorého slovenskí krajne pravicoví politici bezmyšlienkovito obdivujú.
- V Rusku sú glorifikovaní stalinskí zločinci, masovo sa falšuje história a kriminalizuje sa iný názor.
- Ruská propaganda vykresľuje Západ ako zdegenerovaný, čo je rovnaký naratív, aký používajú Republika, SHO , Harabin a ďalší.
- Putinovo Rusko systematicky podporuje krajnej pravici v Európe, lebo tá rozkladá EÚ a NATO – čo je v priamom záujme Kremľa.
3. Slovenská krajná pravica ako užitočný idiot Moskvy
Od roku 2022 prebieha brutálna agresia Ruskej federácie proti Ukrajine, ktorú Kremeľ ospravedlňuje absurdným naratívom o "denacifikácii" susedného štátu. Tento propagandistický rámec bol nekriticky prevzatý mnohými predstaviteľmi slovenskej krajnej pravice, ktorí šíria dezinformácie, že na Ukrajine vládnu nacisti, že Rusi len chránia ruskojazyčné obyvateľstvo, alebo že konflikt vyprovokoval Západ a NATO. Tieto tvrdenia nie sú podložené faktami a slúžia len ako legitimizácia neospravedlniteľnej vojenskej invázie, ktorá si vyžiadala desiatky tisíc mŕtvych civilistov a zničila stovky ukrajinských miest. Slovenské proruské skupiny tak pôsobia ako predĺžená ruka kremľovskej propagandy – nie v mene mieru, ale v mene ospravedlňovania imperiálneho násilia.
Strany ako Republika (na čele s Milanom Uhríkom), Kotlebovci (pôvodne vedení Marianom Kotlebom), Slovenské hnutie obrody (SHO) (na čele s Mgr. Róbertom Švecom), a osobnosti ako Štefan Harabin, Milan Mazurek, Daniel Bombic (známy aj ako Danny Kollár, v súčasnosti vo výkone trestu odňatia slobody za extrémistické prejavy), Robert Fico (SMER - SSD), Ľuboš Blaha (SMER - SSD), Erik Kaliňák (SMER - SSD), Lívia Pavlíková či Anna Belousovová, Andrej Danko (SNS), Pavol Slota občasne Romana Tabak, či Lukáš Machala, György Gyimesi a ďalšie známejšie, alebo menej známejšie a bezvýznamnejšie postavičky Slovenskej politickej scény sa vydávajú za zástancov národného záujmu, no v skutočnosti pôsobia ako dezinformačné amplióny Moskvy. Ich spoločným menovateľom je nenávisť voči západným hodnotám, Európskej únii, liberálnej demokracii a pluralizmu. Verejne a opakovane šíria ruské naratívy, ospravedlňujú inváziu na Ukrajinu, útočia na médiá a budujú mýtus o Putinovi ako obrancovi kresťanskej civilizácie. Uhrík sa na sociálnych sieťach zúčastňuje proruských podujatí, Mazurek šíri konšpirácie z kremľovských portálov, Bombic produkoval extrémistické videá priamo s ikonografiou Tisovho režimu, Pavlíková aktívne spolupracuje s proruskými aktivistami a Belousovová opakovane vystupuje s proruskou agendou. Všetci spoločne vytvárajú mediálnu bublinu, v ktorej sa Putinov režim prezentuje ako morálny etalón a zároveň sa relativizujú alebo ospravedlňujú jeho zločiny. Týmto spôsobom priamo slúžia cieľom ruskej zahraničnopolitickej propagandy.
Ide teda o znepokojujúcu ideologickú schizofréniu: na jednej strane oslavujú Tisa, Hlinku a Hitlera, glorifikujú slovenský štát, hlásajú rasovú čistotu a odmietajú ľudské práva. Na druhej strane nadšene podporujú Vladimira Putina – muža, ktorý vládne v duchu bývalého KGB, pokračovateľa stalinizmu, ktorý kriminalizuje slobodu prejavu, väzní oponentov, šíri veľkoruský šovinizmus a vedie vojnu proti Ukrajine pod zámienkou boja proti nacizmu. Tento paradox je dôkazom nielen historickej negramotnosti, ale aj vedomého pokrytectva. Slovenská krajná pravica neadoruje Putina napriek týmto faktom, ale práve kvôli nim: obdivuje silu, agresiu, potlačovanie inakosti a totalitné metódy. Fašizmus a putinizmus sú pre nich dve tváre tej istej túžby – túžby po autorite, nadradenosti a nepriateľovi, ktorého možno nenávidieť bez výčitiek svedomia.
4. Záver: Pokrytectvo a historický analfabetizmus
Krajne pravicové a neonacistické skupiny na Slovensku zrádzajú pamäť obetí oboch totalitných režimov – nacistického aj komunistického. Ich adorácia Putina nie je prejavom národnej hrdosti, ale slabosti, nenávisti voči Západu a neschopnosti prijať zodpovednosť za vlastné dejiny.
Historická pravda je jasná: Sovietsky zväz bol spolupáchateľom nacizmu do roku 1941 a dnešné Rusko pod Putinom nie je ničím iným ako autoritatívnym režimom, ktorý opakuje chyby totalitnej minulosti.
Naši neonacisti mu len tlieskajú – pretože vidia v jeho brutalite vzor a alibi pre vlastné nenávistné ideológie.
Komentáre
0 komentár